„Katov dom“, „Katovňa“, alebo „Dom mestského kata“?

Budova renesančného meštianskeho domu (existoval ako kamenný dom pravdepodobne už v roku 1607) je jedinou zachovanou stavbou tohto typu v Trenčíne, neporušenou vo väčšej miere neskoršími prestavbami. Reprezentuje charakteristický meštiansky dom s okružnou pavlačou, v ktorom boli umiestnené ako obytné priestory, tak aj hospodársko-výrobná časť a čierna kuchyňa. „Katov dom“, „Katovňa“, alebo „Dom mestského kata“, ako už jeho vžitý tradičný názov naznačuje, je historicky aj mestskou tradíciou spájaný s výkonom spravodlivosti a väzením. Nakoľko je toto spojenie oprávnené, nie je celkom jasné. Podľa niektorých údajov býval na konci 19. storočia v tomto dome mestský dráb a istý čas tu bolo i väzenie. Niektorí uvádzajú, že v 16. – 17. storočí skutočne slúžil ako obydlie mestského kata. Výkon práva a určovanie trestu bolo v rukách mestského magistrátu a richtára, ktorých úlohou bolo udržiavať tzv. mestský mier. Avšak mandátom kráľa Žigmunda z roku 1421 boli z výkonu hrdelného práva mestských súdov vyňaté osoby šľachtického pôvodu, ktoré mal súdiť krajinský súd. Richtár a Mestská rada mali aj súdnu právomoc. Menšie prípady sa prejednávali na zasadaní Magistrátu (menšej vnútornej Mestskej rady), väčšie riešil richtár s dvoma alebo troma vybranými členmi senátu na osobitných zasadaniach, ktoré sa konali v stredu, alebo vo štvrtok. Na súdnych sporoch, ktoré sa týkali porušenia verejného poriadku alebo bezpečnosti mesta, sa zúčastňoval mestský kapitán, ktorý v takýchto prípadoch zvyčajne vystupoval vo funkcii žalobcu. Okrem richtára mal sudcovskú právomoc aj podžupan Trenčianskej župy a v skorších dobách i hradný kastelán či kapitán. Ilešháziovci, však rovnako ako Pálffyovci, dostali od panovníka právo meča, a teda hrdelnú právomoc nad poddanými na svojich majetkoch. Šéfom mestských hajdúchov a strážnych bol hlavný mestský kapitán. Trenčín mal niekedy až dvoch mestských kapitánov, ktorí napr. v 16. – 17. storočí dostávali ročný plat po 20 – 30 zlatých. Okrem hlavného kapitána sa volil niekedy i jeho zástupca (vicekapitán), alebo sa volili dvaja kapitáni, jeden pre vnútorné mesto a jeden pre predmestia. Z funkcie vicekapitána sa vyvinul úrad mestského poručíka (hadnaď), ktorý sa stal výkonným orgánom hlavného kapitána a od konca 18. storočia aj veliteľom mestskej stráže. Početnú skupinu bezpečnostného personálu tvorili mestskí drábi, strážcovia brán a hlásnici. V roku 1849 boli zrušení stoliční hajdúsi a namiesto nich sa o bezpečnosť starali žandári. Tých síce odvolali hneď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, ale v decembri 1883 sa vrátili. Po rozhodnutí o zrušení vojenskej posádky v meste a na hrade v roku 1779 za cisára Jozefa II., sa definitívny odchod vojakov uskutočnil až r. 1783. O bezpečnosť sa potom starala početná Mestská vojenská stráž, ktorá mala napríklad v r. 1808 až 170 mužov.