fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
Lhota
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
fdfdfd
16
20
21
18
22
17
24
23
25
25
Tovačov
Hodonín
Viedeň
Bratislava
Rohovce
V roku 1680 sa majiteľkou hradu a panstva Košeca stala Barbora Lippayová, sestra pôvodného majiteľa Mikuláša Lippaya. Spolu s manželom Imrichom Balašom mali dve dcéry; Alžbetu a Žofiu, ktoré si po matkinej smrti panstvo rozdelili. Žofia sa vydala za Pavla Motešického a jej časť panstva tak prešla do jeho vlastníctva. Alžbeta sa vydala za Mikuláša Ilešháziho, a preto jej polovica panstva pripadla jemu. Ilešháziovci túto časť panstva vlastnili až do 25. marca 1830, keď ju Štefan II. Ilešházi predal Jozefovi Motešickému za 207 373 zlatých a 34 grajciarov.
Kostol v Porube – V roku 1771 nechal Ján Baptista Ilešházi postaviť kostol v Porube, ktorá bola súčasťou košeckého panstva.
Kostol v Košeci – V roku 1804 ho dal postaviť Štefan II. Ilešházi.
V roce 1680 se majitelkou hradu a panství Košeca stala Barbora Lippayová, sestra původního majitele Mikuláša Lippaya. Spolu s manželem Imrichem Balašem měli dvě dcery; Alžbětu a Sofii, které si po matčině smrti panství rozdělily. Sofie se provdala za Pavla Motěšického a její část panství tak přešla do jeho vlastnictví. Alžběta se provdala za Mikuláše Ilešházyho, a proto její polovina panství připadla jemu. Ilešházyové tuto část panství vlastnili až do 25. března 1830, kdy ji Štěpán II. Ilešházy prodal Josefovi Motěšickému za 207 373 zlatých a 34 krejcarů.
Kostel v Porubě – V roce 1771 nechal Jan Křtitel Ilešházy postavit kostel v Porubě, která byla součástí košeckého panství.
Kostel v Košeci – V roce 1804 jej dal postavit Štěpán II. Ilešházy.
in 1680, Barbora Lippay, sister of the original owner Mikuláš Lippay, became owner of the castle and estate of Košeca. Together with her husband, Imrich Balaša, they had two daughters, Alžbeta and Žofia, who divided the estate after their mother’s death. Žofia married Pavol Motešický, and her part of the estate thus passed into his ownership. Alžbeta married Mikuláš Ilešházi, and therefore half of her estate went to him. The Ilešházi family owned this part of the estate until March 25, 1830, when Štefan II. Ilešházi sold it to Jozef Motešický for 207,373 gulden and 34 grajciars (local currency).
Church in Poruba — in 1771, Ján Baptista Ilešházi had a church built in Poruba, which was part of the Košeca estate.
Church in Košeca — built in 1804 by Štefan II. Ilešházi.
Majer vznikol pred rokom 1647.
Kostol je datovaný do polovice 18. storočia, postaviť ho dal po požiari Jozef Ilešházi.
Dvůr vznikl před rokem 1647.
Kostel je datován do poloviny 18. století, postavit jej dal po požáru Josef Ilešházy.
Farmstead in Dolná Súča — established prior to 1647.
Church in Dolná Súča — dated mid-18th century, this church was built by Jozef Ilešházi after a fire.
Kaštieľ v Nemšovej – Ilešháziovci získali tento objekt od rodiny Baloghovcov v 1. polovici 17. storočia. Väčšinou slúžil ako sídlo úradníkov nemšovského majera. V roku 1663 sa Ilešháziovci dočasne presťahovali do tohto kaštieľa pravdepodobne pre problémy s cisárskou vojenskou posádkou na Trenčianskom hrade. Tento objekt dnes už neexistuje.
Kostol v Nemšovej – V rokoch 1762 – 1765 dal Jozef Ilešházi postaviť nový kostol, pretože starému hrozilo zrútenie.
Nadobudol Štefan I. Ilešházi v roku 1594. Ako sídlo rodu slúžil hrad krátko – už v 40. rokoch 17. storočia si Ilešháziovci začali stavať pohodlnejšie sídlo v Dubnici, do ktorého sa postupne presťahovali. Na pobyt využili i ďalšie sídla, pričom časť hradu bola zálohovaná Rákociovcom. V roku 1704 našli na hrade dočasné útočisko pred rákociovským povstaním, no po požiari v roku 1790 pre nich stratil význam. Zostal vo vlastníctve Ilešháziovcov do roku 1835, keď ho Štefan II. Ilešházi (*1762 – †1838) predal novému majiteľovi Jurajovi Sinovi.
V roku 1635 postavil Gašpar Ilešházi (*1592 – †1648) vedľa bývalej Hornej brány mestský palác. Majitelia ho prenajímali rôznym obyvateľom a slúžil i ako šenk. Vo vlastníctve rodu Ilešházi bol Horný dom do roku 1734. Následne ho Jozef Ilešházi vymenil za staršie sídlo župy na Mierovom námestí č. 22 v Trenčíne.
Toto panské sídlo patrilo Ilešháziovcom od roku 1670 a to kúpou ľavého domu a susedného domu v roku 1713. Objekty boli klasicisticky prestavané v 19. storočí ako meštiansky dom. V 18. storočí sa tu každú nedeľu, a niekedy aj v sobotu, konali hospodárske konferencie, na ktorých sa stretávali najvyšší úradníci panstva a riešili správu trenčianskeho majetku. Súčasťou objektu bola panská pokladnica so zámkami, ktoré mohol otvoriť len správca panstva spoločne s pokladníkom. Financie z výnosov panstva do nej prinášali zamestnanci počas nedeľných stretnutí.
Ilešháziovci nadobudli Dubnicu 14. januára 1594. S výstavbou kaštieľa začal Gašpar Ilešházi v 40. rokoch 17. storočia a stal sa jedným z hlavných sídiel tohto rodu. Kaštieľ vlastnili do roku 1835.
V roku 1712 dal Mikuláš Ilešházi vyhotoviť Morový stĺp Najsvätejšej Trojice na pamiatku morovej epidémie z roku 1710. Po skončení morovej epidémie prežilo z pôvodných 7 844 obyvateľov mesta len 1 071 ľudí. Na realizáciu pamiatky pravdepodobne povolal viedenských majstrov.
V roku 1727 bola Dávidom Ignácom Zirnom vyhotovená socha sv. Jána z Nepomuku, v roku 1730 k nej pripojil sochy anjelov. V roku 1775 vymenil Ján Baptista Ilešházi pôvodnú (zrejme poškodenú) barokovú sochu Jána Nepomuckého za novú. Vzniklo tak nové rokokové súsošie.
Prvá písomná zmienka o kostole je z 20. rokov 13. storočia. Od roku 1648 sa jedna z bočných kaplniek a krypta stali miestom posledného odpočinku viacerých členov rodu Ilešházi. Pôvodná kaplnka kostola prešla v rokoch 1750 – 1753 barokovou prestavbou na návrh bratislavského sochára Ľudovíta Godeho, ktorý bol žiakom rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera. Pre Jozefa Ilešháziho vytvoril taktiež oltár Ukrižovania a tepanú dekoratívnu mrežu. Na vežičke bočnej kaplnky je umiestnená biela orlica so šípom v hrudi – erbovým znakom rodu Ilešházi. Náklady na túto prestavbu boli sčasti uhradené šperkami a zlatými či striebornými gombíkmi, ktoré sa vybrali z truhiel na tomto mieste pochovaných ilešháziovských predkov a členov rodiny. Okrem detí a manželky Gašpara Ilešháziho Heleny Turzovej (*1597 – †1648) sú tu pochované i deti Jozefa a Štefana II. Ilešháziovcov. Posledný pochovaný člen rodu bol Ján Baptista Ilešházi (*1737 – †1799).
Miesto posledného odpočinku – krypty rodu Ilešházi
Rodinné hrobky v minulosti posilňovali rodovú identitu a spoločenské postavenie aristokracie. Slúžili nielen ako miesto posledného odpočinku, ale aj ako symbol kontinuity rodu a jeho politickej moci. Šľachtické rody sa starali o rodokmene a dedičné línie, pričom hrobky často obsahovali rodové erby a pamätníky predkov. Ilešháziovci kládli veľký dôraz na výber miesta svojej rodinnej krypty, pričom Trenčín s jeho historickým významom bol centrom ich rodinného pohrebiska. Hoci niektorí členovia rodu boli pochovaní inde, väčšina uprednostňovala Trenčín. Ilešháziovci okrem zabezpečenia správy svojich panstiev venovali nemalú pozornosť aj výberu miesta svojho posledného odpočinku.
O tom svedčí aj fakt, že daný priestor, prevedenie sôch a vzhľad kaplnky s majestátnym erbom rodu i po stáročiach odrážajú výnimočnosť tohto miesta a rodových príslušníkov, pochovaných v krypte.
O vybudovanie rodinnej krypty sa v 17. – 18. storočí usiloval Gašpar, Juraj a Jozef Ilešháziovci. Kým najmä Eliášovce a tiež Rohovce boli považované za kmeňový majetok rodu, od ktorého odvodzovali svoj pôvod, výber Trenčína ako miesta rodinnej hrobky zodpovedal významu trenčianskeho panstva v živote Ilešháziovcov.
Hoci niektorí členovia rodu našli miesto posledného odpočinku mimo Trenčína, väčšina uprednostňovala tradíciu a symbolický význam tohto mesta, kde sa postupne vybudovalo rodinné pohrebisko. Najviac príslušníkov rodu je dnes pochovaných v Trenčíne, a to na dvoch miestach – vo farskom a piaristickom kostole.
Prvotná rodová hrobka vznikla v Eliášovciach, kde sa symbolicky uzavrela kontinuita rodu po smrti Štefana II. Ilešháziho (†1838), posledného mužského potomka.
Prvá písomná zmienka o kostole je z 20. rokov 13. storočia. Od roku 1648 sa jedna z bočných kaplniek a krypta stali miestom posledného odpočinku viacerých členov rodu Ilešházi. Pôvodná kaplnka kostola prešla v rokoch 1750 – 1753 barokovou prestavbou na návrh bratislavského sochára Ľudovíta Godeho, ktorý bol žiakom rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera. Pre Jozefa Ilešháziho vytvoril taktiež oltár Ukrižovania a tepanú dekoratívnu mrežu. Na vežičke bočnej kaplnky je umiestnená biela orlica so šípom v hrudi – erbovým znakom rodu Ilešházi. Náklady na túto prestavbu boli sčasti uhradené šperkami a zlatými či striebornými gombíkmi, ktoré sa vybrali z truhiel na tomto mieste pochovaných ilešháziovských predkov a členov rodiny. Okrem detí a manželky Gašpara Ilešháziho Heleny Turzovej (*1597 – †1648) sú tu pochované i deti Jozefa a Štefana II. Ilešháziovcov. Posledný pochovaný člen rodu bol Ján Baptista Ilešházi (*1737 – †1799).
Miesto posledného odpočinku – krypty rodu Ilešházi
Rodinné hrobky v minulosti posilňovali rodovú identitu a spoločenské postavenie aristokracie. Slúžili nielen ako miesto posledného odpočinku, ale aj ako symbol kontinuity rodu a jeho politickej moci. Šľachtické rody sa starali o rodokmene a dedičné línie, pričom hrobky často obsahovali rodové erby a pamätníky predkov. Ilešháziovci kládli veľký dôraz na výber miesta svojej rodinnej krypty, pričom Trenčín s jeho historickým významom bol centrom ich rodinného pohrebiska. Hoci niektorí členovia rodu boli pochovaní inde, väčšina uprednostňovala Trenčín. Ilešháziovci okrem zabezpečenia správy svojich panstiev venovali nemalú pozornosť aj výberu miesta svojho posledného odpočinku.
O tom svedčí aj fakt, že daný priestor, prevedenie sôch a vzhľad kaplnky s majestátnym erbom rodu i po stáročiach odrážajú výnimočnosť tohto miesta a rodových príslušníkov, pochovaných v krypte.
O vybudovanie rodinnej krypty sa v 17. – 18. storočí usiloval Gašpar, Juraj a Jozef Ilešháziovci. Kým najmä Eliášovce a tiež Rohovce boli považované za kmeňový majetok rodu, od ktorého odvodzovali svoj pôvod, výber Trenčína ako miesta rodinnej hrobky zodpovedal významu trenčianskeho panstva v živote Ilešháziovcov.
Hoci niektorí členovia rodu našli miesto posledného odpočinku mimo Trenčína, väčšina uprednostňovala tradíciu a symbolický význam tohto mesta, kde sa postupne vybudovalo rodinné pohrebisko. Najviac príslušníkov rodu je dnes pochovaných v Trenčíne, a to na dvoch miestach – vo farskom a piaristickom kostole.
Prvotná rodová hrobka vznikla v Eliášovciach, kde sa symbolicky uzavrela kontinuita rodu po smrti Štefana II. Ilešháziho (†1838), posledného mužského potomka.
Prvá písomná zmienka o kostole je z 20. rokov 13. storočia. Od roku 1648 sa jedna z bočných kaplniek a krypta stali miestom posledného odpočinku viacerých členov rodu Ilešházi. Pôvodná kaplnka kostola prešla v rokoch 1750 – 1753 barokovou prestavbou na návrh bratislavského sochára Ľudovíta Godeho, ktorý bol žiakom rakúskeho sochára Georga Rafaela Donnera. Pre Jozefa Ilešháziho vytvoril taktiež oltár Ukrižovania a tepanú dekoratívnu mrežu. Na vežičke bočnej kaplnky je umiestnená biela orlica so šípom v hrudi – erbovým znakom rodu Ilešházi. Náklady na túto prestavbu boli sčasti uhradené šperkami a zlatými či striebornými gombíkmi, ktoré sa vybrali z truhiel na tomto mieste pochovaných ilešháziovských predkov a členov rodiny. Okrem detí a manželky Gašpara Ilešháziho Heleny Turzovej (*1597 – †1648) sú tu pochované i deti Jozefa a Štefana II. Ilešháziovcov. Posledný pochovaný člen rodu bol Ján Baptista Ilešházi (*1737 – †1799).
Miesto posledného odpočinku – krypty rodu Ilešházi
Rodinné hrobky v minulosti posilňovali rodovú identitu a spoločenské postavenie aristokracie. Slúžili nielen ako miesto posledného odpočinku, ale aj ako symbol kontinuity rodu a jeho politickej moci. Šľachtické rody sa starali o rodokmene a dedičné línie, pričom hrobky často obsahovali rodové erby a pamätníky predkov. Ilešháziovci kládli veľký dôraz na výber miesta svojej rodinnej krypty, pričom Trenčín s jeho historickým významom bol centrom ich rodinného pohrebiska. Hoci niektorí členovia rodu boli pochovaní inde, väčšina uprednostňovala Trenčín. Ilešháziovci okrem zabezpečenia správy svojich panstiev venovali nemalú pozornosť aj výberu miesta svojho posledného odpočinku.
O tom svedčí aj fakt, že daný priestor, prevedenie sôch a vzhľad kaplnky s majestátnym erbom rodu i po stáročiach odrážajú výnimočnosť tohto miesta a rodových príslušníkov, pochovaných v krypte.
O vybudovanie rodinnej krypty sa v 17. – 18. storočí usiloval Gašpar, Juraj a Jozef Ilešháziovci. Kým najmä Eliášovce a tiež Rohovce boli považované za kmeňový majetok rodu, od ktorého odvodzovali svoj pôvod, výber Trenčína ako miesta rodinnej hrobky zodpovedal významu trenčianskeho panstva v živote Ilešháziovcov.
Hoci niektorí členovia rodu našli miesto posledného odpočinku mimo Trenčína, väčšina uprednostňovala tradíciu a symbolický význam tohto mesta, kde sa postupne vybudovalo rodinné pohrebisko. Najviac príslušníkov rodu je dnes pochovaných v Trenčíne, a to na dvoch miestach – vo farskom a piaristickom kostole.
Prvotná rodová hrobka vznikla v Eliášovciach, kde sa symbolicky uzavrela kontinuita rodu po smrti Štefana II. Ilešháziho (†1838), posledného mužského potomka.
Bývalý jezuitský kostol, postavený v 50. rokoch 17. storočia. Jeho výstavbu podporoval horlivý katolík Juraj Ilešházi. Pre jezuitov kúpil Bársonyovský dom a v novom kostole zainvestoval do realizácie troch oltárov a vybavenia. Pod kaplnkou Najsvätejšej Trojice, v minulosti kaplnkou Panny Márie (17. storočie), sa nachádzala krypta/hrobka rodu Ilešházi. Miesto posledného odpočinku tu našiel Juraj Ilešházi (†1689), manželka Mária Forgáčová (*1625 – †1684) a dcéra Helena (*1646 – †1669). Syn Štefan (*1645 – †1649) zomrel v detskom veku a bol pochovaný vo Farskom kostole Narodenia Panny Márie v Trenčíne. Miesto posledného odpočinku tu našli i ďalšie Jurajove manželky; Eva Kristína Róza Kornissová (†1685) a Johana Lavínia Bucelleni (*1628 – †1688). Pochované tu boli i deti Mikuláša Ilešháziho a Alžbety Balašovej. Miesto posledného odpočinku tu našla i manželka Jozefa Ilešháziho Anna Františka Čákiová (*1703 – †1729).
Jezuitské gymnázium v Trenčíne – Juraj Ilešházi ako horlivý katolík okolo polovice 17. storočia finančne podporil realizáciu gymnázia. V roku 1650 preniesol základňu bánovského evanjelického gymnázia na Jezuitské gymnázium v Trenčíne. Gymnázium slúžilo i na rekatolizáciu evanjelických žiakov, ktorí navštevovali toto gymnázium. V roku 1688 vybavil gymnázium veľkým množstvom kníh, ktoré sa stali základom jezuitskej knižnice.
Obnovená a vysvätená na žiadosť Juraja Ilešháziho ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipajom 3. októbra 1661. Juraj dal vyhotoviť sochu Panny Márie, ktorá bola podľa tradície prevezená do Kostola sv. Jakuba v Dubnici nad Váhom. Socha sa stala predmetom záujmu a častým pútnickým cieľom. Ľudia ju navštevovali od 18. storočia. Podľa denníka Jána Guzicsa na Trenčianskom hrade prebehol sobáš medzi Pavlom Baťánim a Katarínou Ilešházi, ktorá prestúpila z evanjelickej na katolícku vieru. V ten istý deň bola vysvätená hradná kaplnka ostrihomským arcibiskupom Jurajom Lipajom. Keď o 2. hodine ráno dňa 12. januára 1667 zomrel v Bytči Gabriel Ilešházi, mali ho podľa tohto denníka pochovať v krypte kaplnky Trenčianskeho hradu dňa 28. apríla 1667. Iné zdroje hovoria, že by mal byť pochovaný vo Farskom kostole Narodenia Panny Márie v Trenčíne medzi ostatnými Ilešháziovcami.
Renesančný epitaf so sochou z roku 1648 nechala spolu s kaplnkou postaviť Helena Turzová, vdova po Gašparovi Ilešházim. „… vo veku 56 rokov, 5 mesiacov a 15 dní dňa 11. apríla 1648 šťastne v pánovi usnul,“ hovorí nápis na epitafe. Helena a príbuzní dali po necelom roku (2. apríla 1649) od smrti jej manžela vyhotoviť a umiestniť v kostole druhý pamätný náhrobok. V čase umiestnenia epitafu bol kostol evanjelický. Evanjelik Gašpar ho v roku 1610 násilím odobral katolíkom. Jeho syn Juraj ako horlivý katolík navrátil kostol katolíkom.
18. storočie. Jozef Ilešházi je tu zobrazený do pol pása. Zomrel v roku 1766. Autor epitafu je Ľudovít Gode.
17. storočie. Ďalšia náhrobná doska, venovaná manželovi Gašparovi, bola Helenou umiestnená vľavo pod chórom v roku 1649. Vpravo pod chórom je náhrobná doska detí Gašpara Ilešháziho, ktoré sa nedožili dospelého veku. Imrich Ilešházi zomrel v roku 1616, Štefan Ilešházi v roku 1619 a Adam Ilešházi zomrel v roku 1621.